Blog.sk

Nie všetko, čo sa nám z nášho subjektívneho hľadiska javí ako dobré, je pre nás dobré aj z hľadiska duchovného. Z hľadiska záujmov našej duše. Mali by sme preto už konečne pochopiť, že univerzum podlieha duchovným zákonitostiam a že pre ľudí, ktorých podstata je duchovná, majú byť práve tieto zákonitosti rozhodujúce.

Dávne civilizácie si uvedomovali veľké nebezpečenstvo nekonečného blúdenia ľudských duší v záhrobí. Z tohto dôvodu vznikali knihy mŕtvych, ktorých účelom mala byť akási základná orientácia na druhom svete.

Pozitívne myslenie všetko vyrieši...

V predchádzajúcom článku sme hovorili o nástrahách, ktoré na nás číhajú po smrti na takzvanom druhom svete. Ale keďže tých nástrah je viac, ako obsiahne jediný text, budeme pokračovať a ukážeme si ďalšie nebezpečenstvá, aby sme ich poznali už teraz, aby sme ich mohli na druhom svete šťastne prekonať a aby pre nás nemuseli znamenať naše tragické zdržanie na celé tisícročia.

Prečo nie je slobodná...

Ľudia by už počas svojho života na zemi mali začať nadobúdať určitú znalosť o druhom svete, kam raz odídu po svojej fyzickej smrti, aby nemuseli v jeho najrozličnejších úrovniach zbytočne stráviť celé stáročia. A nakoniec aby tam, ako ryby chytené do siete, nemuseli prísť v nevyhnutnom rozklade hrubej i jemnej hmoty o celé svoje bytie.

Súčasný človek je nútený plánovať do ďalekej budúcnosti. Týka sa to trebárs sporenia na dôchodok, čo pre mnohých mladých znamená budúcnosť, vzdialenú celé desaťročia. Je určite správne, že človek uvažuje a koná takto zodpovedne. Žiaľ, nie je však veľa takých, ktorí sú schopní plánovať a myslieť na vlastnú budúcnosť v ešte oveľa vzdialenejšom horizonte. V horizonte toho, čo sa s nimi stane po smrti, čiže po opustení fyzického tela. Len naozaj málokto sa snaží predvídavo zabezpečiť aj tam, na druhom svete podobne, ako sa pravidelným sporením zabezpečujeme na svoj dôchodok.

Istý pán, ktorý sa volá Karel Kříž, vo svojej knihe „Tajemství a síla slova“ hovorí o spôsobe, akým je možné dešifrovať skrytý a hlboký význam slov. Za pomoci využitia jeho metódy sa teraz spoločne pozrime na nesmierne zásadné posolstvo, skrývajúce sa pre nás všetkých v slove „budúcnosť“.

Jedným z najradikálnejších tvrdení stúpencov Véd je, že Ježiš Nazaretský nikdy fyzicky neexistoval. Ide vraj len o židmi čisto literárne vytvorenú postavu, ktorej učenie bolo odkopírované a prebraté od gnostika Šimona Mága.

Priaznivci Véd považujú židokresťanstvo za padlé náboženstvo. Veľké rozšírenie tohto náboženstva má podľa nich na svedomí takmer všetko zlo na svete. A to nie len vojny a vraždenie, ktoré sú v podstate prinášaním hromadných rituálnych krvavých obetí, ale má na svedomí i rozkvet všetkých ostatných negatívnych a nízkych vlastností, ku ktorým sú veriaci nabádaní priamo v Biblii.

V predchádzajúcom článku sme dali priestor zdrvujúcej kritike židokresťanstva z pohľadu priaznivcov Véd, ktorí tvrdia, že ide o nízky kult uctievania božstva zeme a hmoty. Spoločným charakteristickým znakom všetkých takýchto chtonických náboženstiev je prinášanie krvavých obetí. Nájdeme ich v židovstve i v kresťanstve, v krvavej obeti Krista na kríži. Dôkazom orientácie na hmotu je i viera v telesné zmŕtvychvstanie Krista, čím sa kresťanstvo stáva náboženským kultom uctievania hmotného tela, ktoré vstalo z mŕtvych.

Ak sa stretnete so stúpencami Véd, či už pôvodných staro indických, alebo od nich odvodených staro slovanských, ich nápadným spoločným rysom je tvrdo odmietavý postoj voči kresťanstvu. Práve v takzvanom židokresťanstve, ako to oni nazývajú, vidia hlavnú príčinu všetkého dnešného duchovného úpadku a zároveň i príčinu nebývalého rozkvetu ľudstvo devalvujúceho konzumu a materializmu.

Ľudská bytosť má byť bytosťou citu. Jedine to citové v nás z nás totiž robí ľudí. Preto sa skutočný a pravý človek, to jest človek citu, vyznačuje srdečnosťou a ľudským teplom. Pravý človek filtruje citom všetky veci okolo seba, ale i v sebe samotnom. A to vrátane svojho vlastného rozumu. I jeho rozum musí byť predchnutý, poľudštený a kultivovaný citom.

Nízke dobro je dobro egoistické súčasného typu, zamerané hlavne na osobný prospech jednotlivca, ktorý uvažuje iba v intenciách pojmov „ja“ a „mne“. Dobro vyššie, čiže dobro skutočné a pravé je dobrom všeobecným, záujmy jednotlivca vysoko presahujúcim, pri ktorom človek uvažuje v intenciách pojmov „my“ a „nám“. Nie však úzkoprso, ale v tom najširšom možnom slova zmysle!