Blog.sk

Posedávam v koženom kresle a na stenu si maľujem obrázky mládeži neprístupné. Zdá sa, že sa na mňa usmiala? Drží ma za ruku a hladí po stehne. Do vtáka sa mi vlieva niečo ako nádej a ja sa musím usmiať. Nemať pohľad upnutý na obrovské silikóny napínajúce blúzku takmer zanedbateľnú, snáď by som si všimol dokonalé pery a ich ružového milenca, ktorý z času na čas vykukne, aby ich zvlhčil. Zaujímavá paralela. Môj jazyk by s ním tak rád nadviazal hriešne homosexuálny vzťah, hudúc doň sladké hlúposti , len aby si to s ním potom rozdal pekne natvrdo a hlavne bez slovka: „Ľúbim ťa.“

Jedno popoludnie som sa len tak túlal po vidieku, a zrazu som uvidel tabuľu. Nebolo mi veru všetko jedno...