Blog.sk

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! Bože môj, volám vo dne, - ale ty sa neozývaš, aj v noci, - ale nemôžem sa utíšiť. Ty však tróniš ako svätý, Ty chvála Izraela. V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. Ku Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení.

Ó, Hospodine, kráľ sa teší z tvojej sily, jak veľmi jasá nad tvojou spásou! Vyplnil si mu túžbu srdca a neodoprel si mu žiadosť jeho úst. Sela. Veď si mu s požehnaním blaha vyšiel v ústrety, položil si mu na hlavu korunu rýdzozlatú. Prosil Ťa o život a dal si mu ho, na večné veky dlhý život. Veľká je jeho sláva pre tvoju pomoc, dôstojnosť a velebu si vložil na neho.

Nech ťa v deň súženia vyslyší Hospodin a ochraňuje ťa meno Boha Jákobovho! Nech ti pošle pomoc zo svätyne a podopiera ťa zo Siona. Nech pamätá na všetky tvoje dary a tvoju žertvu príjme blahosklonne! Sela. Nech ti dá, čo si tvoje srdce zažiada, a splní každý úmysel tvoj! Nech zaplesáme nad tvojou spásou a v mene nášho Boha vztýčime zástavu.

Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha. Deň dňu oddáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, nieto slov, nepočuť ich hlas. Ich zvuk sa nesie po celej zemi a ich slová až na okraj sveta: Na nich postavil slnku stan, ono vychádza ako ženích zo svojej izby, teší sa ako hrdina, že pobeží dráhou. Na kraji nebies má svoj východ a obieha až na druhý kraj, pred jeho páľou nič sa neukryje.

Vrúcne ťa milujem, ó Hospodine, moja sila! Hospodin moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ, môj Boh je moje bralo v Neho dúfam, môj štít, roh mojej spásy, moja pevnosť. Volám na Hospodina, ktorý je hoden chvály, som zachránený pred svojimi nepriateľmi. Obkľúčili ma putá smrti a prúdy záhuby ma predesili. Ovinuli ma putá podsvetia, osídla smrti zastihli ma.

Čuj Hospodine, spravodlivú vec! Pozoruj môj nárek! Naslúchaj mojej modlitbe z úst ktoré neklamú! Od Teba nech vyjde súd o mne, nech tvoje oči vidia čo je správne. Preskúmal si mi srdce, prehliadol ma v noci, preskúšal si ma, no nič nenachádzaš, zaumienil som si, že sa moje ústa neprehrešia. Podľa slova Tvojich úst pri ľudských činoch chránil som sa chodníkov násilníckych.

Ochraňuj ma, Bože, lebo sa k Tebe utiekam. Hovorím Hospodinu: Ty si môj pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba! Vo svätých, čo sú v krajine, a v slávnych mávam všetku záľubu. Mnohé sú bolesti tých, čo k inému bohu sa utiekajú, krvavé uliatby im neprinesiem a nevezmem ich mená na pery.

Hodnota človeka sa odvíja od miery jeho spojenia so Svetlom. Bez tohto spojenia sme totiž iba živočíchmi. Živočíchmi, vzdialenými od Svetla a jeho hodnôt. Až týmto spojením, alebo prinajmenšom úsilím oň sa stávame ľuďmi a približujeme sa k veľkosti vlastného človečenstva.

Hospodine, kto smie byť hosťom v Tvojom stánku? Kto smie prebývať na tvojom svätom vrchu? Ten, kto je bez úhony a činí spravodlivosť a pravdu vraví zo srdca, kto neutŕha jazykom, neubližuje inému a hanu na blížneho nekydá, kto zavrhuje podliaka a ucti si tých, čo sa boja Hospodina, kto svoju prísahu nemení, i keď má z toho škodu, kto svoje peniaze nedáva na úžeru a neprijíma úplatok proti nevinnému.

Predstavme si, že by sa prostredníctvom otvorenej brány v čase náhle v nedeľu objavil starozákonný prorok pred bránami Tesca, či iného z podobných supermarketov. Čo by asi tak povedal na adresu tých stoviek ľudí, ktorí vo svojom konzumnom spôsobe života a honbe za materiálnymi vecami rúhavo znesväcujú deň sviatočný? Čo by asi povedal nám ľuďom modernej doby, ktorí sa svojim chovaním priam vysmievajú všetkým prikázaniam Stvoriteľa?

Vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha! Konajú skazene a ohavne, niet nikoho kto by robil dobre! Hospodin hľadí z nebies na ľudí, aby videl, či je kto rozumný, čo hľadá Boha. Odpadli všetci, skazení sú napospol, niet nikoho, kto by robil dobre, niet ani jedného.

Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár? Dokedy mám nosiť starosť v duši? Dokedy v srdci žiaľ deň po dni? Dokiaľ sa bude nepriateľ vypínať nado mnou? Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine, Bože môj!

Pomáhaj, Hospodine, bo niet už zbožného, vymizli verní medzi ľuďmi. Klamstvo hovorí jeden druhému, úlisnými perami dvojitým srdcom vravia. Nech Hospodin vykynoží všetky úlisné pery, jazyk, čo velikášsky vraví, tých, čo hovoria: Jazykom sme mocní, veď máme svoje pery - kto nám pánom?

K Hospodinu sa utiekam. Ako mi môžete povedať: Uleť na váš vrch ako vtáča! Lebo, hľa, bezbožní napínajú luk, na tetivu si kladú šíp, by potme vystrelili na úprimných srdcom. Ak sa základy zrútia, čo vykoná spravodlivý? Hospodin je v svojom svätom paláci, Hospodin na nebesiach má svoj trón. Jeho oči hľadia, Jeho mihalnice skúmajú ľudských synov.

V predchádzajúcom článku sme hovorili o potrebe nevyhnutnosti poznania hierarchickej štruktúry vlastného vnútorného života, aby sme boli schopní riadiť sa jej najvyššou zložkou a aby sme naopak nedôstojne nepodliehali jej nižším zložkám. V prvom prípade budeme totiž nevyhnutne kráčať cestou do výšin, kým v druhom prípade sa zase nevyhnutne začneme prepadávať do nízkosti.