Blog.sk

Kniha číslo 1: Matthew Quick, Terapia Láskou.

Keďže som majiteľom excelentných analytických zručností, z čoho by šľaktrafilo asi každého normálneho človeka v mojej spoločnosti, s ktorým by som sa odhodlala rozprávať úprimne, alebo tobôž sa niekomu zverovať so svojimi plánmi... Mám naplánovaný celý svoj tohtoročný rozvoj a duševný a fyzický pokrok. Veď viete. Hovorila som vám to.

Včera mi to akosi, ako vravia bratia stredoslováci... "nevydalo". Tak dnes píšem dva blogy... A najkrajšia téma, aká má len môže napadnúť a na ktorú sa môžem rozpisovať hádam aj do nekonečného nekonečna... je moja Krasavička...

Jednu vec by som si mala dať do svojich cieľov.. Niečo, čo tam síce tak pomyseľne už dlho je, ale ozajsky ešte nie. Nie je to v exceli a keď to nie je v exceli, tak to asi nie je vôbec... Nie je to tam vôbec, lebo moje analytické ja to takto vôbec nemá na pamäti a koncom roka si to nebude môcť aleže vôbec odfajknúť... A to sa potom naseriem... Pardon. Nahnevám.

Robin Sharma hovorí, že nič nie je absolútne. A mne sa táto myšlienka dokonale páči...

Je piatok večer a ja som fakt unavená... Nejak na mňa doľahol celý týždeň ako aj celé vianocovanie. Keď ste chorí vy a máte choré svoje malé bejbi a do toho máte riešiť pečenie a fakt, že máte v celom byte neskutočný bordel... No nechcelo sa mi to úplne... A potom musíte stále myslieť na to, že nie, vy, vy nie ste chorí, vy nemôžete byť chorí... A teda nie ste.. Až do momentu, keď sa už zdá, že bejbi je ako tak okejko, keď ste už aj šalátu narobili a o dva dni ho takmer celý vyhodili... vtedy to príde... Neviem, prečo zlé veci prichádzajú, keď sa človeku zdá, že už odišli....

Tak som si to všetko hodila do excelu... Keď je to v tabuľke, tak je to real. Real ako rýľ. Dá sa to uchopiť a niečo s tým začať. Niečo s tým... Porýľovať...

Všelijako na tým hútam a zdá sa mi, že som tomu celkom už aj prišla na koreň... Čo to od človeka chce? Ísť si za svojim, keď žijete v chaose? Ľahko sa na sebe pracuje, keď máte pokoj a ste sám a môžete sa venovať sám sebe... Iné to už je, keď máte malé dieťa... Čo to od človeka chce? Ako na to?....

A ja to o sebe viem... Viem, že môžem byť lepšia... Viem, že na to mám. A nejako mi to nejde byť so sebou spokojná takto... Viem, že môžem byť šťíhlejšia aj múdrejšia a dokázať fakt, čo chcem...

Tak a je tu znova ten čas... Kedy si budeme všetci sľubovať, že budeme lepšími ľudmi... že budeme lepší jeden k druhému, alebo možno múdrejší, alebo že tento rok určite schudneme a ... Samozrejme, že to neminulo ani mňa...

Týmto by som chcela prehovoriť k všetkým vám... Nie tým úžasným mamičkám, čo si na seba aj stihnú dať parfém, keď idú von... Nie tým, čo koja smotanu, alebo prinajmenšom mascarpone.. Nie tým, čo koja vôbec.... A vlastne nejde len o mamičky, také ako som ja, čo nestíhajú, stále bojujú s kilogramami navyše, s predsavzatiami, ktoré sa nikdy nevyplnia... Chcem hovoriť ku všetkým vám, respektíve nám. Všetkým lúzrom tohto sveta..........že... sun is going out, aj keď je teraz zamračené...

Wayne hovorí, že keby mohol poradiť svojmu mladšiemu ja, ako by sa malo správať v živote... Tak by mu poradil, že má úplne odstrániť svoje ego a vždy a za každých okolností ma jednať len a len z pozície čistej lásky a porozumenia... Viem, že sú to múdre slová ale... neviem teda... Mal Wayne svokru?....

Som bojovník. Mám to v mene. Nikdy, nikdy aleže vôbec nikdy sa nevzdám...

Hovorí sa, že dieťa je učiteľ... Vždy som tušila, že by to mohla byť pravda... A dnes, dnes po roku a pol všetkých týchto peripetií, kedy vám v jednej sekunde srdce krváca a zároveň sa smeje a je šťastné a potí sa a ide zdochnúť od únavy a možno aj hnevu... Dnes som fakt presvedčená, že je to totálna pravda...

Nemôžem uveriť, že uplynulo viac než rok a pol odvtedy, čo sa moja žabka narodila... Prežili sme toho spolu hodne. Dívam sa na ňu, aká je nádherná a naozaj neverím... občas na ňu len tak čučím... A keby mi niekto tresol kladivom po hlave, snáď sa ani nepohnem...