Blog.sk

Človek sa často pýta sám seba, prečo sa mu dejú zlé veci?... Prečo ja? Prečo mne? Preto, lebom neschopný? Lebo som zlý? Lebo... ? Lebo.... ?

Ako to vlastne je? S hľadaním pravdy.. Kto ju má a kto nie?.. Verím v silu človeka. Verím v silu viery. Verím v slobodu a slobodnú voľbu. Ja verím v slobodu rozhodnutia!

"Nejde o to nespadnout na kolena! Jde o to, kolik ran uneseš a nezastaví te! Kolik ran uneseš a nezrazí te!!!", hovorí Rocky synovi v Päťke...

Skutočný balance... V čom to je? V tom, že dokážeme všetky bremená vláčiť s ľahkosťou? V tom, že sa postavíme, hoci sme spadli tisíci krát? V tom, že budeme negativitu vidieť v ružovom svetle?

Každý si nese své břímě letními cestami k zimě každý si nese to své jak tak životem jde

Často krát som rozmýšľala nad tým, prečo mi to mamina doma stále donekonečna omieľa.. Prečo si o mne myslí, že som iná? Že som výnimočná? Veď v ničom nevynikám, neexcelujem.. Myslela som, že je to ako s každou maminou, že proste mamina je tu od toho, aby vám klamala, že ste super...

Pamätám si na film Pretty Woman. Ako tam raz Julia v romantickej chvílke hovorila tomu svojmu Richardovi, ze ľudia vždy radšej uveria tomu zlému.. Zlému sa dôveruje jednoduchšie...

S odborníkmi o vzostupe Zeme a ľudstva, tajomstvách AGARTHY a budúcnosti tejto planéty

My ľudia sme hrozne zváštni tvorčekovia. V slabej chvíľke sa uchylujeme k veciam, na ktoré by sme za normálnych okolností nesiahli, ktoré by sme si ani nevšimli, alebo možno obišli kilometrovým oblúkom... Ale sme ľudia a sme slabí. Asi neexistuje na tejto planéte nikto, kto by nespadol, nepochybil... Dôležité ale je, nezostať sa váľať na tej zemi a vstať opäť hore, na nohy!

Prišla jeseň a prišla aj hmla.. Prechádzam sa po meste a hľadím na tváre ľudí.. Všetci sme zastretí do pološera, ktoré ja tak hrozne milujem.. Pomaly nosíme kabáty, čiapky a šále.. zatiaľ len také jemné, aby nám nebolo moc horúco..

Počúvam Petra Nagya. Musím vám povedať, že Petra Nagya milujem. Je to ikona. Presna taká ikona, akou by slušná ikona mala byť...

Áno, mám radosť, z toho malého života, čo sa vo mne vyvíja a z ktorého raz možno bude nositeľ nobelovej ceny, alebo možno len upratovačka... Mám z neho radosť.

Ja by som povedala, že väčšina ľudí si neuvedomuje, čo má.. Nemôže si to ani uvedomovať, lebo to má stále. Každý deň. Celý deň.

Všelijaké skúsenosti s týmto tu zatiaľ mám.. Aj na zasmiate, po čase.. Keď človek dogrcia..

Hah!.. Tak sa to stalo.. Ani neviem ako.. Najskôr vám je len hrozne blbo, grciate si donemoty a myslite si, že to asi z toho nenormálneho tepla.. A potom.. Si kupite ten test.. A..