Blog.sk

Viem, ze budem hovorit o teplej vode, ale dnes som konecne na svojom notebooku (okrem ineho) nahodil RSS agregator a naplnil ho datami. Konecne...

Na obrazovke všetkých domácich i verejných televízorov sa striedajú pestré a temperamentné zábery s výbuchmi a dramatickým komentárom z obsadzovaného irackého Bagdadu. Priamo v centre bojov, síce v hoteli, ale predsa uprostred zápasu sú novinári, sprostredkovatelia obrazov (a trendov spravodajstva) do najzapadnutejšej dediny v Tibete, medzi Kurdov i na Záhorie, do Liptova i juhoamerickej pampy. Elektronické obrazy sú všade dnes, budú zajtra, lenže vždy o čosi rýchlejšie, ešte rezkejšie... Sú a budú. Z auta na ostro prestrihnutej obrazovke vystupuje kňaz, podáva ruku bojovníkovi s nábojnicovými pásmi na prsiach. Rovnako ako má kňaz svoj kríž. O hodinu, možno dve či dokonca tri priamo prenášajú tie isté televízne spoločnosti priebeh bohoslužby, ktoré v mediálnom spracovaní nemajú inú možnosť iba „blúdiť“ po tvárach zúčastnených, snímať parciality kostola či modlitebne, napokon zaznamenajú hlas a možno na okamih aj myšlienku kazateľa. Leonid Andrejev v poviedke Judáš z Kariotu dávnejšie napísal vetu: – Judáš má veľa otcov. Andrejev to napísal v devätnástom storočí, keď o informačnej spoločnosti nielen nechyrovali, ale ani nesnívali.

Prinajmenšom z dvoch dôvodov je to zatiaľ tak – nenaučili sme sa viesť dialóg bez podozrievania a s chvením vnímame čudesnú normálnosť našej doby. Desať naplnených rokov štátnosti, pätnásty rok od zásadnej zmeny spoločensko-politickej situácie, premeny politického systému a s nimi aj postavenia cirkví v ňom. Čísla, ktoré môžu byť pre časť slovenského občianstva povzbudzujúce, pre inú zahanbujúce a ešte pre inú – dokumentujúce „nenormálnosť“ situácie. Všetky pohľady sú legitímne a s veľkou pravdepodobnosťou nájdu aj svoju viac či menej silnú argumentáciu. O tom, či aj pravdivú a presnú, o tom sa možno sporiť, radšej však viesť dialóg a rozprávať sa. Napokon to bolo a zostáva zakódované nielen v novembri 1989, ale aj v jeseni roku 1992, na jar 1993 a v rokoch ďalších. Napriek tomu ešte vždy vnímame našu dobu – a ona nie je cudzia, niekoho iného, patriaca kdesi za horizont – je naša so všetkým, čo k nej patrí, ako „vykĺbenú z času“, ako niečo, čo je nenormálne, ako to dokazujú ostatné prieskumy verejnej mienky a možno spoločne dokážu aj odborárska petičná akcia, referendum a napokon aj potenciálne predčasné parlamentné voľby, nech už si ich želá ktokoľvek a akokoľvek silne. Prinajmenšom z dvoch dôvodov je to zatiaľ tak – nenaučili sme sa viesť dialóg bez podozrievania a s chvením vnímame čudesnú normálnosť našej doby.