Blog.sk

Židovsko-nemecko-švajčiarsko-americký fyzik a mysliteľ, tvorca špeciálnej teórie relativity a všeobecnej teórie relativity. Narodenie 14. marec 1879 Ulm, Nemecko Úmrtie 18. apríl 1955 Princeton, USA Pozri aj Biografický portál Albert Einstein (* 14. marec 1879, Ulm – † 18. apríl 1955, Princeton) bol židovsko-nemecko-švajčiarsko-americký teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky, štatistickej mechaniky a kozmológie. V roku 1921 mu bola za jeho vysvetlenie fotoelektrického javu udelená Nobelova cena za fyziku a „jeho zásluhy v oblasti teoretickej fyziky.“ Po sformulovaní všeobecnej teórie relativity v novembri 1915, sa stal Einstein známym na celom svete, čo je pre vedca neobyčajný úspech. Neskôr jeho sláva prekonala ostatných vedcov v histórii. Jeho meno sa stalo synonymom vysokej inteligencie alebo dokonca génia. Obsah [skryť] 1 Životopis 1.1 Mladosť a vysoká škola 1.2 Práca a doktorát 2 Názory 3 Dielo 3.1 Vedecké 3.2 Zobrané spisy 3.3 Iné diela 4 Referencie 5 Iné projekty Životopis [úprava] Mladosť a vysoká škola [úprava]Einstein sa narodil v Ulme, asi 100 km východne od Stuttgartu. Jeho rodičmi boli Hermann Einstein (* 30. august 1847, Buchau – † 10. október 1902, Miláno), obchodník s matracmi, ktorý neskôr riadil v Mníchove vlastný elektrochemický podnik (Elektrotechnische Fabrik J. Einstein & Cie), a Paulina Einsteinová (rod. Kochová, * 8. február 1858, Bad Cannstatt – † 20. február 1920, Berlín). Rodina bola židovská, ale nedodržiavala židovské zvyky. Po presťahovaní sa do Mníchova sa v roku 1881 narodila Einsteinova sestra Maria („Maja“). Albert navštevoval katolícku ľudovú školu a na naliehanie matky bral hodiny huslí. Keď mal päť rokov, otec mu ukázal kompas a Einstein si uvedomil, že niečo v „prázdnom“ priestore musí pôsobiť na strelku. Neskôr opísal Einstein túto skúsenosť ako jednu z najdôležitejších vo svojom živote. Hoci pre zábavu staval modely a neskôr mechanické zariadenia, bol považovaný za pomaly sa učiaceho žiaka - pravdepodobne kvôli dyslexii, hanblivosti alebo veľmi neobvyklej štruktúre mozgu (čo sa ukázalo po smrti pri skúmaní jeho mozgu). Neskôr sám Einstein prisudzoval svoj objav teórie relativity svojej pomalosti. Hovoril, že vďaka tomu, že premýšľal o podstate priestoru a času neskôr ako ostatné deti, mohol zapojiť vyvinutejší intelekt. Iná, novšia, teória o jeho mentálnom vývoji predpokladá, že Einstein mal Aspergerov syndróm, poruchu príbuznú autizmu. Od roku 1888 navštevoval Einstein Luitpold-Gymnasium, kde sa mu dostalo relatívne moderného vzdelania. Opakujúca sa fáma, že v matematike prepadal, nie je pravdou; dôvodom je chyba prvých biografov, ktorý si zamenili známkovací systém v Nemecku a vo Švajčiarsku (v Nemecku je najlepšia známka 1, vo Švajčiarsku je to 6) čo spôsobilo v neskorších rokoch zmätok. Dvaja z Einsteinových strýkov podporovali jeho intelektuálne záujmy počas neskoršieho detstva a ranej mladosti. Poskytovali mu vedecké, matematické a filozofické knihy. Po skrachovaní elektrochemickej firmy jeho otca a strýka v roku 1894 sa rodina presťahovala z Mníchova do Pavie a neskôr blízkeho Milána. Albert však kvôli škole ostal v Mníchove. Disciplína a poriadok školského systému Nemeckého cisárstva mu ale nevyhovoval, čo sa ani nesnažil skrývať. Učitelia mu navyše vyčítali, že svojou neúctou ovplyvňoval aj ostatných spolužiakov. Preto 29. decembra 1894 opustil školu pomocou lekárskeho potvrdenia od spriateleného doktora, v ktorom bolo napísané, že jeho zdravotný stav vyžaduje pokoj a zdržiavanie sa u rodiny v Taliansku. Takisto mal aj potvrdenie od svojho profesora matematiky, že jeho vedomosti prevyšujú úroveň gymnázia, a že je dostatočne pripravený na vysokú školu. Keďže svojich rodičov neinformoval, že opustil školu, tí boli prekvapení keď ich šestnásťročný syn nečakane prišiel do ich domu v Pavii v Taliansku. [1] [2] Einstein nevyhovel prianiu svojho otca študovať elektrotechniku. Namiesto toho sa rozhodol, na odporúčanie rodinného priateľa, uchádzať sa o miesto na Zürišskej Polytechnike, dnes Eidgenössische Technische Hochschule (Švajčiarska vysoká škola technická). Urobil to napriek tomu, že bol iba šestnásť a polročný a predpísaný vek na vstup bol osemnásť rokov. Navyše mal v tom čase absolvovaných iba šesť rokov vyššieho vzdelania. Keďže mu chýbala maturita, musel v lete 1895 – ako najmladší účastník pohovorov – absolvovať prijímacie skúšky. Namiesto intenzívnej prípravy však uprednostnil cestovanie po severnom Taliansku. Hoci výborne zvládol prírodovednú časť skúšky, všeobecná časť nedopadla najlepšie a Einstein nebol prijatý. Napriek tomu vďaka výsledkom z matematiky a fyziky zanechal dobrý dojem a presvedčil rektora aby mu sprostredkoval miesto na liberálne vedenej Kantonálnej strednej škole v Arau, kde nastúpil 26. októbra 1895 do tretieho ročníka (11. trieda) so zameraním na techniku. Počas štúdia býval u rodiny profesora Josta Wintelera v dome naproti škole a zaľúbil sa do Marie, jednej z troch profesorových dcér. (Neskôr, v roku 1910 sa Albetrova sestra Maja zosobášila s Paulom, synom profesora Wintlera a Albertov priateľ Michele Besso sa oženil Annou, ďalšou dcérou profesora.) Aby sa vyhol armáde, koncom januára 1896 sa Einstein vzdal nemeckého občianstva a navyše vystúpil aj zo židovského náboženského spoločenstva. V septembri 1896 tu ukončil štúdium a získal maturitu. Začiatkom školského roka 1896/1897 začal so štúdiom na Polytechnike v Zürichu, kde bol prijatý už bez prijímacích skúšok a Marie sa presťahovala do Olsbergu. Na rovnakú školu prestúpila aj srbka Mileva Marićová, ktorá v tomto ročníku študovala ako jediná žena rovnaký smer ako Einstein. Einsteinov vzťah k nej prerástol časom do ľúbostného vzťahu. V roku 1900 získal učiteľský diplom a po piatich rokoch bez štátneho občianstva získal v roku 1901 švajčiarske občianstvo, ktoré si ponechal až do smrti. V tej dobe diskutoval Einstein svoje vedecké záujmy so skupinou blízkych priateľov, vrátane Milevy. S Milevou mal nemanželskú dcéru Lieserl, narodenú v januári 1902 v Srbsku, kde bola aj adoptovaná. Jej osud nie je známy a nie je vylúčené, že zomrela na záškrt, nakoľko v Srbsku bola v tom čase epidémia záškrtu. Práca a doktorát [úprava]Po absolvovaní štúdia mal Einstein problémy s nájdením učiteľského miesta. Jeho žiadosti na miesto asistenta na Polytechnike ale aj na iných univerzitách boli neúspešné. Pracoval sa ako domáci učiteľ vo Winterthure, Schaffhausene a nakoniec v Berne. Na odporučenie sa Einsteinovi nakoniec 16. júna 1902 podarilo získať stále miesto: Ako expert 3. triedy na patentovom úrade v Berne. Roku 1903 si vzal svoju dlhoročnú partnerku Milevu Matic (srbská matematička a priateľka Nikolu Teslu, ktorá s ním študovala v Zürichu), lebo bola „rovnako silná a nezávislá“ ako Einstein. Mali spolu nemanželskú dcéru a dvoch synov. Podľa niektorých názorov je údajne spoluautorkou Špeciálnej teórie relativity. Vo svojich prvých prácach vytvoril základy modernej štatistickej fyziky. Roku 1905 dostal na Zürišskej Univerzite doktorát z fyziky za dizertáciu na tému Eine neue Bestimmung der Moleküldimensionen (Nové určenie molekulárnych dimenzií). V tom istom roku vydal 4 z jeho najdôležitejších prác, čím formuloval kvantovú teóriu svetla, vysvetlil fotoelektrický efekt, Brownov pohyb a mnohých ďalších fyzikálnych zákonov (Einstein pôvodne ani nevedel, že bol Brownov pohyb pozorovaný, ale myšlienkovou úvahou odvodil, že by mal existovať). Einstein predovšetkým významne prispel k vzniku kvantovej teórie (zaviedol predstavu kvánt svetla (fotónov), neskôr kvantové predstavy rozšíril na ďalšie fyzikálne procesy) a uverenil aj svoju prevratnú Špeciálnu teóriu relativity, z ktorej vyplýva vzťah medzi hmotnosťou a energiou (E = mc2). V roku 1908 habilitoval na Bernskej Univerzite. V roku 1909 sa stal mimoriadnym profesorom teoretickej fyziky na Zürišskej univerzite, v rokoch 1911 - 1912 potom pôsobil ako riadny profesor na nemeckej Pražskej univerzite. 1912 sa vrátil do Zürichu, kde robil výskum a učil na Veľkovojvodskej vysokej škole technickej. Od roku 1914 ho „získali“ (až do roku 1933) do Berlína do Pruskej akadémie vied, kde sa stal riaditeľom Ústavu cisára Viliama (Kaiser-Wilhelm-Institut), ktorý bol predchodcom známych Max Planckových inštitútov. Bol tiež profesorom na Berlínskej univerzite. Jeho rodina sa po čase odsťahovala bez Einsteina z Berlína späť do Zürichu a Einstein si roku 1919 vzal za ženu svoju sesternicu Elsu Löwenthalovú, ktorá sa o často chorého Einsteina v rokoch 1917 - 1920 starala. Mali spolu dve dcéry. V tomto období Einstein spoznal aj Maxa Wertheimera, zakladateľa gestaltizmu (gestalt teórie). Komunikovali až do Wertheimovej smrti a Einstein sa začal vyjadrovať aj k politickým otázkam. V roku 1916 uverejnil svoju (opäť prevratnú) Všeobecnú teóriu relativity, ktorá sa stala jednotnou teóriou priestoru, času a gravitácie. V roku 1919 bol počas zatmenia Slnka pozorovaním potvrdený Einsteinom predpovedaný odklon svetla v gravitačnom poli Slnka, čo z Einsteina urobilo celebritu (Anglická kráľovská akadémia: „Tento výsledok je jedným z najväčších výdobytkov ľudského myslenia“. ). V roku 1921 dostal Nobelovu cenu za prínos pre rozvoj teoretickej fyziky, ako aj za jeho fyzikálne objavy. V roku 1922 s manželkou navštívili Japonsko, Singapur a Čínu. Potom prednášal po celom svete, dostal čestné doktoráty najpoprednejších svetových univerzít (vrátane Princetoneskej) a stal sa členom mnohých Akadémií vied. Na protest proti nacizmu a proti rasovému prenasledovaniu v Nemecku sa vzdal oboch svojich miest v Berlíne, vystúpil z Pruskej akadémie vied a roku 1933 emigroval do USA - do Princetonu, kde žil až do smrti. Do Nemecka nemienil nikdy viac vstúpiť. Roku 1936 mu zomrela žena Elsa. Od roku 1939 bývala uňho až do svojej smrti (1951) sestra Mária, ktorej manželovi nedovolili vstup do USA. Roku 1940 získal Einstein aj americké občianstvo, pričom mu švajčiarske občianstvo zostalo. Už krátko pred Druhou svetovou vojnou Einstein napísal americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi v liste (známy ako Einsteinov-Szilárdov list), že Nemecko pravdepodobne vyvíja a vlastní „bombu nového typu“ a varoval, že USA musia zintenzívniť výskum v tejto oblasti. Nato začali aj USA vyvíjať (bez Einsteinovej účasti) atómovú bombu (výbor pre výskum využitia uránu, neskôr Projekt Manhattan) a vďaka tejto Einsteinovej iniciatíve sa im to nakoniec podarilo ešte pred Nemeckom. Neskôr Einstein (spolu s Albertom Schweitzerom a Bertrandom Russellom) bojoval proti zneužívaniu atómovej energie na vojnové účely a bol za zákaz atómových zbraní. Svoje posledné roky strávil Einstein s knihovníčkou Johannou Fantovou, ktorej denník nájdený v roku 2004 podáva informácie o Einsteinových posledných rokoch. Údajne sa prirovnával k „autu, ktoré je plné mechanických problémov“. Eisteinov syn trpel schizofréniou. Einstein zomrel v roku 1955 v Princetone. Názory [úprava]Einstein bol typický roztržitý a zábudlivý profesor, ktorý sa veľmi nestaral o typ svojho oblečenia. Rád hral na husle a člnkoval. Mal tiež zmysel pre humor. Einstein bol humanista, pacifista a s výhradami sionista (myšlienku samostatného židovského štátu nepovažoval za najšťastnejšiu). V oblasti svojich filozofických názorov Einstein spočiatku uznával vieceré výsledky rakúskeho fyzika a filozofa E. Macha (1838 - 1916) či B. Spinozu (1632 - 1677). Neskôr začal byť materialistom a racionalistom, odmietal subjektívny idealizmus a bol proti indeterminizmu. Uznával existenciu vonkajšieho sveta, ktorý vnímajúci subjekt má poznávať a formovať. Fyzika (a veda) má podľa Einsteina vykladať skutočnosť v priestore a čase, a to s čo možno najväčšou úplnosťou. Zdôrazňoval matematickú evidenciu a presnosť ako kritériá pravdivosti. V oblasti teórie vedeckého poznania pri vedeckej práci vychádzal zo skúsenosti, ale zároveň tvrdil, že k axiomatickým tvrdeniam, kategóriám a zákonom možno dospieť iba rozumom.

vedciavynalezcovia.blog.sk | Albert Einstein | praktické informácie | celý článok | komentáre: 4