Blog.sk

Sedela som vo vlaku so slúchadlami v ušiach a hľadela von oknom. Snažila som sa nemyslieť na bolesť, ktorú som cítila. Na človeka, ktorý ma práve opustil napriek tomu, že som mu venovala všetko, čo som mala. Utrela som si slzu a celú svoju energiu sústredila na výhľad. Krajina, ktorú som tak milovala sa mi mihala pred očami. Pohľad na ňu ma však desil. Nenávidela som všetkých, ktorí toto spôsobili. Bolesť. Špina. Choroby. Miesto prírody, ktorá mi mala vyraziť dych som pozerala na továrne . Dym z ich komínov znečisťoval vzduch, ktorý sme dýchali. Čierne skládky rozkladajúceho sa odpadu zaberali pôdu, ktorá nás mala živiť. Zatvorila som oči a predstavovala si svet, ktorý sa neničí. Svet, v ktorom neexistuje nedostatok pitnej vody a toxické ovzdušie. Svet bez bohatých a chudobných, bez mocných a slabých. Svet bez náboženstva. Ten, ktorý existoval iba v mojich snoch.

Spomienky - nespomienky o holokauste

Dnes som stretol kamaráta, alebo skôr známeho, zo slušnosti som sa spýtal, na rodinu, na neho. Že či stále pracuje v tom zaprdenom Harmanci, tam kde žijem ja s rodinou, kde mi žijú bratanci. A že už nie, že ho koncom novembra prepustili, na otázku „Prečo?“, že má veľkú hubu. Debili.