Blog.sk

aj dnes niečo málo

„Si pre mňa výnimočný, nič podobné som doteraz nezažil. Asi si mal pravdu,“ povedal som Derekovi, aby som sa mohol konečne zodvihnúť a odísť bez toho, aby mal pocit, že je šľapka. Potom ako som si nahodil čierne kraťasy a povesil na seba košeľu, nevyhol som sa bežným formalitám ako určite sa ti ozvem, píšeme si alebo niečo v tom zmysle. Kto si to má pamätať. Košeľu som nechal rozopnutú, veď načo schovávať to krásne, vyšportované a po lete celkom slušne opálené telo, trochu som si prehrebol vlasmi v zrkadle, nech to vyzerá chaoticky, ale sexy, presne tak, ako to mám rád. Jasné, že som nechcel, aby sa so mnou Derek šiel rozlúčiť až k dverám, veď on bol „tajný“ a absolútne mi nevadí, že to chce skrývať. Nech si robí čo len chce, presne ako ja. Dostal som, po čom som túžil a môžem ísť ďalej. Ešte jeden bozk, ktorý sa takmer zvrhol k ďalšej fajke a môžem ísť. Cestou výťahom som začal premýšľať o tom, či som monštrum, či moje správanie neubližuje ostatným a napádali ma ďalšie moje bežné myšlienkové sledy. Veď mám svedomie. Kým som sa dostal do auta, úvahy prešli až k prvopočiatku môjho ja...