Blog.sk

opustil ma...

Prsi? Snezi? Je zima? Hm, tazkopovedat, je tam hmla:).

Prebúdzam sa pohľadom na presný čas. Budík mi ho oznámi prostredníctvom veľkých svietiacich číslic.

Dnes ráno som som sa zobudil do studeného dňa. Vonku prievan, a sneh, a zima. Toto obdobie mi vždy pripomína čas na zastavenie sa a čas pre smútok v nás. Vonku všade blato, a špina. Sám seba sa pýtam je to vo mne iné? Ani nie, ich nánosy nosím v sebe denne, a v takéto dni vystupujú viac do popredia. A som z toho smutný...

...funus Mariána K. ...

Myseľ ľudí má možnosti o ktorých netušíme. Myseľ a mozog sa dajú využiť na veľké veci. No v systéme sú pravidlá, ktoré nám myseľ zaťažujú. A tie nás učia domestikáciou.

V písaní blogov sami páči, že pravidlá si určujem sám. Ľudia ktorí sa pohybujú v oblasti žurnalistiky s radi chvália tým, že tento článok označia ako úvahu, tento ako interview, alebo fejtón, či reportáž a podobne. Ja už som zabudol ako sa označujú, viem, že som sa to niekedy učil. No ja to nepotrebujem vedieť. Vyjadrujem sa na základe toho, ako sa cítim, načo mám náladu a nemám potrebu písať určitým štýlom. Túto voľnosť si nenechám zobrať. Nikto to ani o do mňa nečaká. Blogy (alebo freestyle ziny) sú o zlomení pravidiel a návrat k prirodzenosti. Píšem a nerozmýšľam. Ja sa vyjadrujem.

Od počiatku vekov sa nenašiel žiaden človek, ktorý by mal tvoju myseľ, tvoje srdce, tvoj zrak, sluch, ruky, vlasy, či ústa. Nikto z tých, ktorí žili kedysi, žijú dnes, alebo sa narodia zajtra, nemôže chodiť, hovoriť, pohybovať sa a myslieť ako ty. Každý človek je veľkým divom prírody a odlišuje sa jeden od druhého. Sme jedinečné bytosti a predsa tvoríme jedno spoločenstvo. Spoločenstvo ľudstva.

Jedného dňa ma napadlo napísať, niečo, čo môže ľudí povzbudiť. Bol som inšpirovaný knihou Og Mandina a tá mi dala aj silu napísať niečo čo sa aj mne naozaj páči.