Blog.sk

Čo sa dá v škole s(po)tvoriť... „Poviem ti tajomstvo, ale nikomu ho nesmieš prezradiť.“ „Dobre.“ „Dobre nestačí. Musíš prisahať.“ „ Tak teda prisahám.“ Ktosi treskol cintorínskou bránkou. Lampy, ktoré osvetľovali chodník sa striedavo rozsvecovali a zhasínali. „Čo to bolo?“ „Asi vietor.“ Hlasy zmĺkli. Bolo počuť len ťažký dych a rachot reťaze ťahanej po zemi, doprevádzaný šmatlavými krokmi.

4.kapitola

Medzi nebom a zemou je jedna sila... je jemná, krehká, nežná. Vie plakať ako šípové ruže v rannej rose a krásna je aj ponorená v nej. Má úžasnú silu, ktorá mení deň na noc, jar na slnečné leto, jeseň na anjelskú zimu, život na smrť a znovuzrodenie nevidíme a predsa ju všetci cítime... dáva nám silu žiť. Tak plynie čas, tak plynie život človeka... a zanecháva v púštnom piesku stopy... sú radostné, príjemné, ale často ťažké, frustrujúce. Zažil ich aj Milan. V dome svojich rodičov videl na každom kroku lásku, pohodu, harmóniu. Ráno ich budila mama s úsmevom na tvári, jej pohladenie bolo nežné, ako len matka vie dať. Na kuchynskej linke už boli pripravené a láskou zabalené desiate a v nich požehnanie na celý deň. Kuchynský stôl bol prestretý pre troch; neho, mladšieho brata Jurka a mamu. Otec už hodinu „zarezával“ v miestnom závode na výrobu ložísk. Pracoval celý život v tom istom závode a niekedy aj cez soboty a nedele.