Blog.sk

Skúsme sa na chvíľu vžiť do postavenia človeka, pokúšajúceho sa zorientovať v súčasnej nepriehľadnej spleti rôznych duchovných smerov a učení. Do postavenia človeka, ktorý sa v zmesi toho všetkého snaží nájsť to pravé. Ak bude mať šťastie, po mnohých peripetiách napokon narazí na kresťanstvo a jeho hodnoty. Pozná ho, ako vrchol všetkých duchovných snáh a začne so záujmom skúmať základy tohto, pre neho úplne nového učenia.

Existujú obdobia v roku, ako napríklad Vianoce, alebo Veľká Noc, kedy sa v Európe, ako nejaký archaický pozostatok jej kresťanskej minulosti zvykne oveľa intenzívnejšie vyslovovať slovné spojenie: Božia Láska. A táto Láska vraj miluje absolútne všetkých bez rozdielu, čím v pohodlných a konzumných ľuďoch dneška vytvára ilúziu akejsi neobmedzenej láskyplnosti, prúdiacej ku ním od Stvoriteľa.

Kto prežil stratu niekoho veľmi blízkeho bude asi vedieť, o čom je reč. Kto totiž stratil človeka, ktorého si vážil, ktorému rozumel, ktorý bol jeho oporou, ktorého miloval a ktorý bol preňho nepostrádateľný, ten určite pozná ten pocit, akoby sa náhle zrútil svet. Akoby náhle zastal čas a všetko stratilo svoj zmysel. Akoby dostal ťažký úder.

Len do žatvy! Tieto slová visia nad ľudstvom ako Damoklov meč! Sú výstrahou! Sú upozornením na to, že na zemi nebude pospolu dobro a zlo donekonečna, čo znamená definitívny koniec pre všetkých, ktorí stoja na strane zla. Znamená to ich záhubu! Ich zničenie!

USB/Kulturni naladovky

Jednou z prvoradých povinností človeka je poznať svoje miesto vo stvorení. Poznať kam presne patrí a akú pozíciu má zaujímať vo vzťahu ku skutočnej Moci, Sile a Veľkosti, to jest voči Bohu. Vo vzťahu k Najvyššiemu, vo vzťahu k jeho prenesmiernej velebnosti je naše miesto na kolenách a tvárou v prachu, pretože my ako ľudia sme tak nesmierne nepatrnými, že už len pri vyslovení tohto vznešeného pojmu sa nás musí zmocniť posvätná bázeň a najhlbšia úcta.

USB/Kulturni naladovky

Ó Hospodine, netresci ma v svojom hneve a nekáraj ma v svojej prchlivosti! Lebo Tvoje šípy uviazli vo mne a Tvoja ruka na mňa doľahla. Nič zdravého niet v mojom tele pre Tvoj hnev, nič celého niet v mojich kostiach pre môj hriech. Lebo moje neprávosti siahajú mi nad hlavu, sú pre mňa ťažšie ako ťažké bremä. Páchnu a hnisajú mi rany pre moje bláznovstvo.

Nevzbĺkni hnevom proti zlosynom, nezáviď páchateľom bezprávia, lebo rýchle uschnú ako tráva a uvädnú ako zelená bylina. Dôveruj Hospodinu a čiň dobre, bývaj v krajine, pravdu ostrihaj! Raduj sa v Hospodinu a dá ti, po čom ti srdce túži. Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v neho, a on vykoná. Vyvedie tvoju pravdu ako svetlo a tvoje právo ako jasné poludnie.

Nikdy nerob iným to , čo nechceš aby robili tebe

Ako to vôbec môže Stvoriteľ dopustiť!? Ako sa vôbec môže na niečo takéhoto hrozného dívať!? Veď keby existoval, nebolo by možné, aby sa diali takéto veci! Ľudia, ba dokonca aj takí, ktorí nikdy neverili v Boha často vyslovujú podobné slová, keď bývajú vystavení nešťastiu a rozličným tragédiám. Ako je to ale v skutočnosti? Prečo Stvoriteľ dopúšťa mnohé hrozné veci a prečo sa na ne pokojne díva?

Modlitba Otčenáš nebola nikdy tým, za čo ju ľudia po celé stáročia považovali. Nikdy totiž nebola iba modlitbou, to jest niečím, čo má byť odriekané v domnení, že práve používaním týchto slov sa správne modlíme.

Bezbožný má v srdci slová neprávosti, niet pri ňom bázne pred Bohom. Lebo sám sebe príliš lichotí, než aby odhalil svoju neprávosť a nenávidel ju. Slová jeho úst sú neprávosť a klam, prestal múdre a dobre konať. Na svojom lôžku snuje neprávosť, na ceste nedobrej sa postavil, zlého sa neštíti. Ó Hospodine, po nebesia siaha Tvoja milosť, až po oblaky Tvoja vernosť.

Duchovne usilujúci ľudia zvyknú navštevovať pobožnosti, zúčastňovať sa rôznych stretnutí, čítať hodnotné duchovné texty, alebo sa inak duchovne vzdelávať. Všetky tieto užitočné a potrebné podnety však v skutočnosti vypĺňajú iba nepatrný zlomok celkového času ich pozemského bytia, pretože jeho absolútnu väčšinu tvorí najobyčajnejšia, každodenná všednosť.